Francúzsky baran
Je považovaný za staré francúzske mäsové plemeno. Vzniklo v polovici 19. storočia. V tom období sa u králikov nepozeralo tak na hygienu, čo malo za následok častý výskyt ušného svrabu. Chovatelia si všimli, že v tej dobe už vo francúzsku chované anglické barany na jatočné účely takýto problém takmer nemali. Preto si neprávom mysleli, že králiky s ovisnutými ušnicami sú voči tejto chorobe odolné. Preto tohto anglického barana králika začali krížiť s tzv. obyčajnými králikmi, s králimi obrami (predchodcami belgických obrov) ale aj aby dosiahli silné mäsové plemeno s ovisnutými ušnicami. Králiky z týchto krížení mali o niečo jemnejšiu stavbu tela ako králiky,ktoré vídame na dnešných výstavách a boli prevažne vo farbe divokej. Na jatočné účely bol o francúzske barany v divokom s farbení v tej dobe väčší záujem ako o králiky iného s farbenia. Vznik francúzskych baranov strakošov sa pripisuje nemeckým chovateľom, ktorí ich chovali približne od roku 1860 a krížili ich v tej dobe ešte s neušľachtilými strakatými králikmi. Francúzsky baran sa stal v Nemecku obľúbením a a populárnym plemenom úžitkovým plemenom, čo znamená, že sa choval predovšetkým pre mäso a jemnú hustú srsť. Chovatelia, ktorí sa chovom tohto plemena zaoberali boli na prelome 19. a 20. storočia takmer v celej Európe mimo Anglicka kam boli prvé králiky francúzske barany privezené v roku 1938. V tom istom roku boli vystavené aj v známom Crystal Palace. Avšak aj napriek tomu u anglických chovateľov nebol o ne tzv. výstavný záujem. Chovali sa výlučne na mäso a vylepšenie anglických mäsových plemien. Jedinou známou propagátorkou francúzskych baranov bola chovateľka Meg Brownová v šesdesiatich rokoch minulého storočia neustále vystavovala. Aj jej zásluhou bolo toto plemeno králikov v Anglicku uznané, ako výstavné.
Prof. ing. Václav Kálal vo svojej publikácii z roku 1946 popisuje baranovité králiky nasledovne. Hlava z bočného profilu má baraní typ – klabonosé a široké čelo, silne vyvinuté nosné a lícne časti, ušnice u koreňa mäsité, výstuplé tzv. korunky, previsnuté (klopené). K baranovitým králikom patrí anglický baran, francúzsky baran, francúzsky baran biely, meisenský baran, baranovití strakáči nemecký a anglický. Sú spravidla kľudnej povahy a preto aj dobrými zúžitkovateľmi krmiva. Nepočujú tak dobre ako králiky so vzpriamenými ušnicami, netrpia však úšními chorobami , ako králiky s vzpriamenými ušnicami. Niektoré baranovité plemená sú však náchylné k slzeniu očí. V anglicku chované baranovité strakáče nazývané „Lop butterfla“ s ovisnutými ušnicami vo farbe čiernobielej, modrobielej, šedobielej a žltobielej sa nevyžaduje úplná kresba strakáčov (to však bolo ešte pred rokom 1946.
Samotného francúzskeho barana popisuje, ako králika 5 až 6 kg dosahujúceho po belgických obroch a belgických obroch albínov najvyššiu hmotnosť. V tej dobe podľa vzorníka pre posudzovanie králikov , ktorý bol platný u nás nesmela hmotnosť klesnúť pod 4 kg. V Nemecku je nazvaný nemecký baranovitý králik alebo jednoducho nemecký baran. Pochádza z Francúzska, kde vznikol v prvej polovici 19. storočia mutáciou (Lapin beliérs). V roku 1869 boli dovezené do Nemecka, odkial sa v rokoch 1870 až 1890, rovnako ako z Francúzska doviezli do Čiech, zvlášť J.V. Mastným z Lomnice nad Popelkou, ktorý najviac prispel o ich rozšírenie medzi ostatných chovateľov. Charakteristickým znakom FB je barania hlava (široké, klenuté čelo i nos, obzvlášť silne vyvinuté čelo a nos), ušnice ovisnuté, u koreňa tlsté s tzv. korunkami. U samice, ktorá má hlavu užšiu je lalok prípustný. Ušnice sú zmäsilé s otvormi obrátené k telu, ich konce zaoblené. Rozpätie ušníc meraných cez hlavu je 40 až 45 cm, z čoho na šírku čela pripadá 6 až 9 cm. Väčšie rozpetie ušníc ako 45 cm sa považuje za hrubú chybu. FB sa chovajú najčastejšie jednofarebné, potom ako albíni (FBA) a strakáči. FB barani jednofarební : šedí (s tmavo lemovanými ušnicami, s bielym spodkom brucha, vnútornou stranou končatín, bradou a chvosta a s modrou podsadou ), zajačí (sú svetlejší než šedí a so širokou hnedočervene s farbenou strednou častou chlpu, medzifarbou), tmavošedí ( stmavou hlavou, chrbtom, bokmi, hrudou, s nahnedlým klinom v zátylku, nahnedlou medzifarbou a tmavým bruchom), železití (s vrchnou farbou stejnomerne tmavou po celom tele, modrou podsadou, činčilové, čierne, modré (tzv. baran altenburský) a havanovité. Okrem vymenovaných farebných rázov sú baranovité králiky aj s kresbou holandského králika (baran rohrský), baran veveričí, biely s modrými očami, barani rexi, barani dlhosrstí i barany trpaslíčii (veľkosti hermelína). Všetky jednofarebné rázy majú hnedé oko s výnimkou modrých (modrosivé) a tmavé pazúriky. Iné farebné a biele chĺpky alebo hrdzavý nádych sú u nich hrubou vadou. Albíni (FBA) sú vo vrchnej srsti čisto biele, s červenými očami a bezfarebnými pazúrikmi.
Baranovití strakáči sa vyskytujú vo farbe čiernobielej, modrobielej a šedobielej s typickými znakmi ako jednofarební FB. Ideálom je u nich kresba ostatných strakáčov. Srsť je dlhá 3 až 4 cm, hustá, prliehavá. Plodnosť je stredná. FB barany rýchle rastú, dávajú chutné mäso a veľkú kožušinu. Pre svoje úžitkové vlastnosti boli ako jediní zaradení medzi tzv. hospodárske plemená. Najväčšiu zásluhu o chov FB u nás (v Čechách) mal učiteľ B. Volprecht z Dolného Fousova, ktorý bol z prvých chovateľov čo vyšľachtil činčilové barany.
Na Slovensko prvé králiky FB
FB sa v súčasnosti chovajú v rôznych farebných rázoch či jednofarebné alebo strakoše s plášťovou kresbou – divo sfarbené, modro divo sfarbené, čierne, železité, železito čierne žlté, biele červenooké a modrooké, modré, havanovité, madagaskarové, činčilové. Chovatelia však neustále tieto farebné rázy králikov rozširujú.
Podľa vzorníka na posudzovanie králikov z roku 2009 je požadovaná ideálna hmotnosť nad 5,5 kg. Zvieratá v dospelosti s hmotnosťou pod 5 kg sa s chovov vyraďujú. Chované sú vo všetkých farebných rázoch a plášťovej kresby.